Title | : | RAJc je preč |
Author | : | |
Rating | : | |
ISBN | : | - |
ISBN-10 | : | 9788089913213 |
Language | : | Slovak |
Format Type | : | Hardcover |
Number of Pages | : | 287 |
Publication | : | First published January 1, 2018 |
Awards | : | Anasoft litera (2019) |
Vilikovský píše i s múdrym odstupom, vnímavým porozumením a humorom, ale i iróniou a sebairóniou, napriek tomu je ľudský a chápavý.
Kniha je výnimočná aj po výtvarnej stránke – je celá autorská. Využili sme autorovu umeleckú všestrannosť a ako ilustrácie sme použili 25 gvašov z Vilikovského voľnej tvorby a na obálku koláž z autorovej dielne.
RAJc je preč Reviews
-
Dočítala som predtým teda - z nostalgie - Gabajovu Maturantku Evu a pustila sa do posledného Vilikovského; spomína v jednej pasáži stretnutie s istým učiteľom a spisovateľom, nemenuje ho, ale z kontextu je zrejmé, že ide o Gabaja. A stretnutie je to trochu rozpačité, ale vlastne pekné vo svojej ľudskosti a nečakané svojou povahou; podobne ako to moje, čitateľské stretnutie s Gabajom u Vilikovského.
A ešte: rozčítavam súbežne Hamleta a zrazu sa Hamlet - aj s ďalšou shakespearovskou perepuťou - vynára z Vilikovského knihy, ba dokonca opakovane. A ako príhodne! Vplieta sa mi jeden príbeh do druhého a oba do toho môjho - alebo ten môj do oboch, ktohovie.
A ešte: čítam knihu pomaly, šetrím si ju. Prechádzam sa medzitým lesom, pozorujem vtáky, veľa načúvam a premýšľam. A medzitým práve toto, ba dokonca podobne, nachádzam u Vilikovského - aká to nefalšovaná čitateľská rozkoš, keď sa čitateľ zhliadne u takého zrelého autora!
Je to krásne a vzácne, keď autor vie narábať so slovami s úctou a s myšlienkami s pokorou, hoci by sa pokojne mohol velikášsky predvádzať.
“Na Slovensku nemáme more, tak namiesto neho čosi, čo nás presahuje, nadčasovosť či priamo večnosť predstavujú v mojich očiach stromy. Korigujú perspektívu a mlčky mi pripomínajú, že sa mám vpratať do kože a nenamýšľať si, že mi je tesná.” -
"Ide o to, prežiť všedný deň." Veľmi, veľmi, hádam z každej strany cítiť bilancovanie. Vilikovský sa točí okolo smrti viac než obvykle, no predovšetkým zapára do života z každej stránky, ohmatáva spomienky (a používa ešte všelijaké iné, lepšie metafory) a treba povedať, že z literárneho hľadiska aj tak trochu recykluje a prežúva vlastnú tvorbu. Tá kniha je niečo, čo už pracovne volám Typický moderný slovenský román a čo je podľa mňa už natoľko definované a prítomné v slovenskej literatúre, že by to malo mať vlastnú definíciu - taká tá próza, ktorá nemá žiaden dej, syžet, fabulu ani príbeh a ktorú drží pohromade iba vôľa autora a zhovievavosť čitateľa; zreťazená spleť úvah, myseľ skáčuca z miesta na miesto. Vlastne neviem, či s týmto žánrom neprišiel sám Vilikovský, každopádne viem, že jeho knihy sú také všetky. A taktiež si teraz spätne uvedomujem, že tie jeho bilancie a reminiscencie už vlastne prebiehajú posledných niekoľko rokov a ťahajú sa naprieč niekoľkými jeho knihami, pričom niekedy u mňa rezonovali veľmi (Letmý sneh) a inokedy zasa menej (Strojvodkyňa). RAJc je preč je niekde medzi a navyše mu subjektívne "pomáha" to, že je autorova posledná. Fakt je, že Vilikovský bol len jeden; to je také pravdivé, že to nie je ani klišé. Svoje miesto si tu vydobyl a značku do piesku vyryl poriadne hlboko. Kladiem si otázku, či niekedy uvažoval o tom, či jeho dielo pretrvá. Keďže som ale čítal takmer všetky jeho knihy, veľmi dobre viem, že on uvažoval o všetkom. A pri pohľade na jeho odkaz bude odpoveď na tú otázku minimálne v kontexte slovenskej literatúry určite kladná.
-
Večný je síce podľa Vilikovského iba Šabľový tanec Arama Chačaturjana, napriek tomu by som autorovi, no predovšetkým čitateľom, priala aspoň tak trvácnu priazeň - lebo si to všetci zaslúžia. Jedna strana ako uznanie, druhá napokon pre plezír.
V najnovšej Vilikovského knihe sa dokonca popri prelzíri dozviete, čo s tým, keď je životný rajc už ta tam - a to ste na základe názvu knihy istotne nečakali, takúto pointu...
Všetkým nám raz "pôjde o to, prežiť všedný deň", budeme vymýšľať, čo s načatým týždňom, budeme zrejme čítať s lupou, staneme sa cieľovou skupinou teleshoppingu a budeme jazdiť na SeniorPas - nebude nám už všetko pripadať nové a fascinujúce... no predtým (a popri tom) sa ešte môžeme pobaviť tuto na nostalgickej životnej rekapitulácii čias, keď bol ešte rajc úplne prítomný a všetko sa naberalo len veľkou lyžicou. Okrem skrátenia chvíle však napríklad aj preto, aby sme potom vedeli, ako spomínať bez toho, aby sme sa ľutovali. Lebo rajc napokon predsa len nemusí byť v až takom nenávratne.
Nuž a pre tých, čo úplne neobľubujú text (i keď na tejto sieti zrejme v menšine), sprevádzajú prežívanie všedných a nevšedných dní v knihe dokonca aj obrázky! -
Čisté krásno a pre mňa jedna z najkrajších a najlepších (slovenských) kníh. Fiktívne spomienky na život z pohľadu lúčiaceho sa autora sú tradične vilikovsky ľahké, vzdušné, nádherné a príjemné bez akéhokoľvek pocitu smútku či ľútosti. Jeho dar vystihnúť atmosféru, pocity, krásno a ľudsko vzťahov s absolútnou presnosťou, bez balastu a gýča sa v jeho poslednej knihe naplno uplatnil. Ja som mala pri čítaní pocit, ako keď sa človek pozerá na dielo naozaj skúseného majstra, ktorý ma detaily svojho umenia už navždy vrastené, čo dáva jeho tvorbe ľahkosť, eleganciu a priestor sústrediť sa na pointu. Nepamätám sa, kedy som si naposledy knihu tak užila, hltajúc každú vetu, spomienku, fantáziu, postupne gradovaný motív... Silných 5 z 5.
-
Takto sa píše, keď už človek vie, ako má čo povedať. Pravda, každý si myslí, že má čo povedať. Väčšinou je to omyl. Časom tí hĺbavejší túto chybu odhalia a píšu len keď majú naozaj čo povedať. To ale zďaleka nestačí. Ešte sa treba naučiť, ako to povedať. Vilikovský tajomstvo odhalil a súčasne zistil, že je toho strašne málo. S bezohľadnosťou vlastnou len pokročilému veku - a možno ešte poriadneho blues - okolo týchto pár tém krúži v celom texte. (Mal by som napísať "so stareckou bezohľadnosťou", ale na takúto veľkú bezohľadnosť ešte nemám vek.) Každopádne, potešiť sa týmto románom dokážem; je to moja krvná skupina. Slávnostne týmto sľubujem, že ak v Litere 2019 vyhrá iná kniha, tak si ju kúpim a poctivo prečítam od začiatku až do konca. Chcem zistiť, ako veľmi sa porota pomýlila.
-
"Keď človek vzniká, nijaký deň sa mu nezdá všedný. Vládne ustavičná zmena, vo všetkom. Aj keď sa udalosti opakujú, sú zakaždým nové, lebo sa stávajú niekomu novému. Niekomu, kto tu včera ešte nebol. Netrvá to dlho. Po čase - nevedeli by sme ani presne určiť, kedy - usúdime, že sme už hotoví. Kompletní, niet čo dodať. Aj ľudia sa k nám tak správajú a my na to radi pristaneme. Považujeme to za vzostup, za osobné dozretie. Odvtedy, a celkom nebadane, začne ísť o to, prežiť všedný deň."
-
Nádhera!!!!
-
Nedávno som v jednom liste americkej autorky Kristy Tippett narazila na vetu, ktorou opisovala, čo pre ňu znamená čítanie: “To read is to take a stranger’s hand and plunge into experiences you want and don’t want, learning all the while to navigate the unexpected places real life will take you.”
Kniha Rajc je preč od Pavla Vilikovského je pre mňa priamym stelesnením tohto výroku.
Či to chceme počuť alebo nie, väčšina z nás zostarne, zmysly nám zoslabnú a nadšenie zo života sa pomaly ale isto vytratí. A či to chceme počuť alebo nie, spolu so starnutím sa nám budú čoraz častejšie ponúkať otázky o tom, kam vlastne ten “rajc” zmizol a čo po ňom ostalo.
Rajc je preč je dielko kratučké, zosnované z útržkov pamäte a krátkych situačných momentov, ktoré Vilikovský v hlave preberá zo všemožných uhlov pohľadu a snaží sa pomocou nich čitateľovi načrtnúť, ako prežíva všedné dni staroby. Dejová línia v podstate neexistuje, ale jednotlivé časti spolu zväzujú tri hlavné motívy: smrť (ako sa dá vnímať s odstupom času, akým spôsobom nás ovplyvňujú mŕtvi príbuzní, ako sa vysporiadať s jej nevyhnutnosťou v našich vlastných životoch), diskutabilná kompletnosť našej výchovy a Hamlet.
Aj keď je pravdepodobne neveľmi vhodné porovnávať Vilikovského životopis so životopisom Becoming od Michelle Obama, práve téma kompletnosti výchovy je výraznou vodiacou niťou pre oba z nich. Existuje moment, keď naša výchova oficiálne skončí, a sme plne ukončenými “výtvormi” našich rodičov? Alebo sa neustále meníme pod vplyvom vonkajších okolností, a sme až do konca života tvarovateľní? A ako sa tieto vonkajšie vplyvy podpisujú pod naše vnímanie sveta a zmenu našich názorov a hodnôt, o ktorých sme si mysleli, že sú v nás pevne zakorenené? Táto téma, vôbec nie jednoduchá, otvára v mysli čitateľa množstvo pomyselných cestičiek, ktorými skúmavo putuje aj po dočítaní knihy.
Najzaujímavejším bolo pre mňa autorovo (ne)zakomponovanie svojich spisovateľských aktivít do tohto samozvaného životopisu. Písanie ako svoju hlavnú záľubu spomenul len námatkovo, takmer ku koncu knihy, a okrem toho, že jeho matka týmto sklonom nebola naklonená, sa nedozvieme takmer nič viac. Napriek tomu sú to práve Hamlet a Ofélia, skrz naskrz literárne postavy, ktoré mu slúžia ako metaforický rámec na posudzovanie každodenného ľudského správania. A takto, nepriamo, nám Vilikovský ukazuje, aký veľký mala literatúra vplyv na jeho vnímanie sveta - poskytla mu totiž nástroje, akési modely správania, vďaka ktorým sa dokázal s väčším porozumením posúvať životom vopred.
Na záver, cez stránky knihy Rajc je preč ako čitatelia vidíme úprimný, neľútostný a trpkokyslý pohľad autora samého na seba a na starobu ako priestor pre “ľudí s budúcnosťou v minulosti.” Hoci to nie je práve najpríjemnejšie čítanie, je rozhodne jedným z tých, ktoré nás prinúti pozastaviť sa nad spôsobom, akým náš život žijeme, a naučiť sa, ako navigovať vo vodách neočakávaných miest, kam nás ozajstný život jedného dňa neoblomne zaveje.
Krista Tippett mala pravdu. -
Keď som knihu začal pred mesiacom čítať, poznačil som si toto:
… je ako (môj obľúbený) francúzsky krémeš. Dokonalý celok. Chrumkavý povrch, vlhkosťou mierne ovplyvnený spodok. Vlhko pochádza z krému žltej farby. Nad tým všetkým "šľahačka" akoby na torte, krytá spomínaným "chrumkavom". Nedá sa do toho zahryznúť priamo, vrch a spodok by zaútočili na vnútro a "vyhrezli" na pery … Všetky vrstvy sú svojstojné ale chutia len dokopy, pospolu, zjesť pomáha maličká vidlička. … A rovnako vety v knihe. Samostatné, geniálne, chutia, voňajú, chrumkajú aj samostatne ale len ako celok fungujú sladko a voňavo … Ešte som knihu nedojedol a nechávam si ju na tanieriku, lebo sa bojím, že ak ten krémeš dojem, niečo sa stratí. … A preto čítam čo najdlhšie, chuťový a čuchový zážitok trvá, a trvá … "Zodrala sa mi zvedavosť."
Po dočítaní: Na ostatnej strane textu autor cituje starú mamu, "Ale nechrúmať, len pekne cmuľkať." a dodáva: "Dobrá rada do života, cukrík tak vydrží dlhšie."
Presne ako táto kniha. Má však oproti cukríku výhodu: aj po "zjedení" sa k obsahu dá vracať. A je k čomu. -
Ide o to, prežiť všedný deň.
-
Naozaj, rajc je preč a na kadečo už asi nebola chuť. Vilikovského neopakovateľný rozprávačský šarm je však našťastie ešte stále prítomný.
-
"Na Slovensku nemáme more, tak namiesto neho čosi, čo nás presahuje,
nadčasovosť či priamo večnosť predstavujú v mojich očiach stromy.
Korigujú perspektívu a mlčky mi pripomínajú,
že sa mám vpratať do kože a nenamýšľať si, že mi je tesná."
Úlomky, útržky, nadlomené, nedopovedané,
kostrbato obstrihnuté okamihy,
a predsa tak pravdivé, tak mohutné ako život sám.
"Ide jednoducho o to, prežiť všedný deň;
podľahnúť ilúzii, že keď bude mať zmysel,
budem mať možno zmysel aj ja."
Všednosť nie je málo.
Aj keď bolí.
Všednosť v nás totiž tvorí večné.
Vďaka, Pán Vilikovský,
za tieto okamihy. -
Trochu sa za to hanbím, predsa len, Vilikovského mám rada, kniha je spracovaná zaujímavo, nechýba i jeho trefnosť popísania zdanlivo obyčajných chvíľ, no jej strany sa mi veľmi nechcelo otáčať.
Pustila som sa do nej s nádejou, že sa budem cítiť ako keď som mala šesťnásť a s frajerom sme si vzájomne kúpili Vilikovského knihy v bratislavskom Artfóre, že si neskôr povieme, ako sa nám páčili.
Teraz už viem, že nám asi išlo len o to prežiť všedný deň. -
Tu niet o čom, azda naj Vilikovského kniha. Má to obraz aj zvuk, obsah aj štýl. A všetko je to pravda.
-
https://youtu.be/kpC69qIe02E -
Úžasná kniha od úžasného autora. Životopis reflektujúci prchavosť životnej nevšednosti a znovunachádzanie zmysluplnosti odžitého navzdory presvedčeniu, že rajc je už neodvratne preč.
-
aj počas druhého čítania mala táto knižka pre mňa rajc, stále sa v nej dá nájsť niečo nové. milujem spôsob, akým vilikovský píše a aký má pohľad na svet. asi je naozaj mojím najobľúbenejším autorom, minimálne naj slovenským teda určite