Posledná večera a iné radosti by Martin Kasarda

Posledná večera a iné radosti Reviews

• 
  Martin

  Martin Kasarda zanechal svoju najvýraznejšiu stopu v slovenskej literatúre už v roku 1991, keď mu ako dvadsaťtriročnému vyšla v Kultúrnom živote poviedka (azda) Posledná večera. Túto krátku prózu takmer štvrťstoročie predchádza povesť jedného z najkontroverznejších diel na našej ponovembrovej literárnej scéne. Autor si ňou vyslúžil trestné oznámenie za hanobenie rasy, národa a presvedčenia, týždenník prišiel o štátne dotácie a poviedke sa dokonca dostalo pochybnej cti byť azda jediným literárnym dielom, ktoré sa kedy preberalo v Slovenskej národnej rade. Vtedajší podpredseda vlády, autor spomínaného trestného oznámenia Jozef Mikloško, ju dokonca prirovnal k Rushdieho Satanským veršom. Práve ona otvára najnovšiu poviedkovú zbierku Martina Kasardu nazvanú Posledná večera a iné radosti.S ohľadom na tento kontext pristupuje čitateľ k Poslednej večeri (poviedke i celému súboru) s mimoriadnymi očakávaniami, tie však úvodná poviedka naplniť nedokáže a počiatočné rozpaky nedokáže rozptýliť ani zvyšný poltucet próz.

  (azda) Posledná večera je postmoderne drzou a až okázalo provokatívnou poviedkou. Rozprávačom je "Augustín Boleslav Trnavský, prezývaný aj Iška Riot, slovenský bard a podvodník". Kasardovo Evanjelium podľa Judáša vykresľuje Ježiša ako naivného idealistu v štýle hnutia hippies, ktorý sa spolieha na svojho vysokopostaveného "tatka", a jeho učeníkov ako voľnomyšlienkársku a nezodpovednú zlatú mládež, ktorá všetok svoj čas trávi orgiami, prípadne vysedávaním po jeruzalemských krčmách. Demýtizovaním biblických postáv sa podvratnosť nekončí. Príbeh je vyrozprávaný súčasným hovorovým jazykom, plným irónie a zámerných anachronizmov. Autor do textu vsúva scudzovacie prvky, od odkazov na Kolumba či platónsku filozofiu, až po narážku na "súčasnú rímsku pop music, ktorej melodickosť má veľmi blízko ku gýču a veľmi ďaleko k poctivému rock’n‘rollu".

  Kasardovej takmer až detskej radosti z bezostyšného porušovania tabu a zosmiešňovania autorít však zúfalo chýba ďalší rozmer. Kontrast medzi vznešeným sakrálnym námetom a jeho profánnym, až ikonoklastickým spracovaním je ako štylistický princíp príliš predvídateľný a na kvalitnú poviedku sám osebe nestačí. Podobne ako mnohé iné práce začínajúcich autorov, aj Kasardova Posledná večera si zamieňa provokatívnosť s odvahou a kontroverznosť s hĺbkou. Búrka v pohári vody, ktorú vyvolala, zrejme nebola ani tak odrazom jej vnútorných kvalít, ako skôr mimotextových spoločenských okolností.

  Ironický či humorný nádych nestratila ani zvyšná šestica poviedok, no v porovnaní s poslednou večerou je v nich zrejmý postupný prerod autora a jeho posun k spoločenským témam. Práve ten je však, paradoxne, ich najväčšou slabinou. Samotnej Kasardovej snahe o reflexiu doby nemožno nič vyčítať, veď povedané slovami laureátky Nobelovej ceny za literatúru Toni Morrisonovej "všetko dobré umenie je politické". Problematické sú iba prostriedky, aké si zvolil. Autor sa zrejme pokúša nastaviť zrkadlo našej "novokapitalistickej prítomnosti", no jeho jednotlivé prózy sú také stručné, že namiesto benátskeho zrkadla pripomínajú nanajvýš kozmetické zrkadielko. Skutočnosť odrážajú neúplne, skratkovito a skreslene.

  Poviedka ako žáner stojí predovšetkým na dvoch pilieroch - atmosfére a pointe, no Kasarda je zväčša natoľko zamestnaný spoločenskou kritikou, že oba prinajlepšom zanedbáva, prinajhoršom ignoruje. V poviedke Botanika betónu sa hororový spodný prúd utopí v jednotvárnych opisoch bezútešného a rozpadávajúceho sa sídliska, poviedka Ruka so zaujímavým magicko-realistickým ladením a miestami sugestívnou atmosférou zas viac pripomína lyrizovanú filozofickú esej alebo báseň v próze, než plnohodnotnú poviedku. Poslednej večeri je v tomto ohľade azda najbližšia zbierka Michala Hvoreckého Naum. Obaja autori sa tak sústredili na spoločensko-kritický rozmer svojich próz, až sa vôbec nepozastavili nad tým, či obstoja ako literárne rozprávanie.

  Výhodou poviedok je, že na rozdiel od dlhších prozaických útvarov si vystačia aj s jedným výrazným nápadom. Nápady Kasardovi rozhodne nechýbajú, ale pri ich spracovaní sa nedokázal vyhnúť istej schematickosti a predvídateľnosti. Poviedka Neverte pravde je typickým postmoderným formálnym experimentom, kolážou stručne načrtnutých námetov fiktívnych literárnych diel, no tie sú natoľko banálne, až to budí dojem, že autor svojím pokusom o sofistikovaný meta-humor iba zakrýva vlastnú bezradnosť. Koncepčne podobná je i Kliatba Jakuba Molnára, ktorá prostredníctvom dialógu scenáristu a kameramana o námete na historický film ironizuje sebaklamy a klišé vo vnímaní slovenských dejín. I napriek snahe o prekvapujúcu pointu jej chýba originalita. Podobnú hru s národnostnými stereotypmi uplatňuje vo svojej tvorbe napríklad Viliam Klimáček (
  Naďa má čas).

  Autorovu ideovú impotenciu však najlepšie dokumentuje dystopická paródia Piesočná búrka, ktorá zbierku uzatvára. Poviedka je zamyslením na tému paralel medzi vysokou kultúrou a populárnou ľudovou zábavou, konkrétne vážnou hudbou a futbalom. Nápad podať klasický koncert ako zápolenie medzi dvoma súperiacimi orchestrami, či lepšie povedané, družstvami hudobníkov (vrátane vzrušených komentátorov, povzbudzujúcich divákov, a dokonca i rozhodcu) je pomerne prvoplánový a svoje miesto by si našiel skôr v rubrike Fejtónovým perom na zadnej strane okresných novín. Zbierku tak príznačne otvárajú i uzatvárajú poviedky, postavené na sľubnom nápade, okolo ktorého autor nedokázal vystavať zmysluplný príbeh.

  Vrcholom zbierky tak zostáva poviedka Likvidátor. Spoločensko-kritický akcent konečne ustupuje do druhého plánu a pozornosť sa sústredí na zápletku. Tak, ako v poviedkovej tvorbe Pavla Rankova, i tu na prvý pohľad všedná situácia, v tomto prípade obyčajná návšteva, nadobúda čoraz bizarnejšie kontúry a protagonistu postupne opantáva takmer kafkovské iracionálno. Záverečná pointa síce nedosahuje úroveň najlepších Rankovových krátkych próz, ale spomedzi poviedok zo zbierky Posledná večera a iné radosti práve ona stojí na dvoch spomínaných pilieroch najpevnejšie.
• 
  Hattas Martin

  Likvidátor bola najlepšia poviedka.