Title | : | Vlastný životopis zla |
Author | : | |
Rating | : | |
ISBN | : | - |
ISBN-10 | : | 9788081012136 |
Language | : | Slovak |
Format Type | : | Hardcover |
Number of Pages | : | 301 |
Publication | : | First published January 1, 2009 |
Awards | : | Anasoft litera (2010), Cena Jána Johanidesa (2010), Cena cien (2009) |
Jozefa Karstena, hlavného hrdinu prvej časti románu nazvanej Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., vyláka štátna bezpečnosť z malej rakúskej dediny do ruskej zóny Viedne, bez ťažkostí ho prevezú späť do Bratislavy a uväznia v konšpiračnom byte. Vydieraním, že majú v rukách Karstenovu manželku a synov, ktorí sa chystali emigrovať za manželom a otcom, nútia Karstena, aby spolupracoval, navštevoval svojich vplyvných priateľov v Bratislave a donášal na nich. Karstenov niekoľkodňový boj so zlom, v ktorom sa sám uchyľuje k používaniu rovnakých metód ako jeho väznitelia, sa končí tragicky.
Druhá časť románu nazvaná Dlhá extrémna osamelosť Márie M. je rozprávaním učiteľa literatúry na dôchodku, ktorý študuje Goebbelsove denníky, hnaný úsilím dopátrať sa podstaty zla. Učiteľ (postava miestami prechádza v autorovo alter ego) sa rozhodne pátrať po osude dvadsať rokov nezvestnej Márie M.
Nateraz posledný Vilikovského román by sme mohli označiť ako román hľadajúci podstatu zla. Je to román o strachu, na ktorom sme v socializme vyrástli, román o našom pokrivenom obraze slobody – „pokiaľ ide o slobodu, v toho boha my neveríme, lebo sme ho nikdy nevideli“.
Vlastný životopis zla Reviews
-
Ani vlastne neviem, ako začať. Nie zase až tak často sa mi stáva, že už pri procese čítania knihy tuším, ba dokonca viem, že je úžasná. A pri Vilikovskom hádam ani nemožno šetriť superlatívmi, aspoň pre mňa nie. Ak už aj nič iné, ak by ma kniha nevtiahla dovnútra či by som proti nej mal akési ľudské výhrady, zaujala by ma jednoducho svojím jazykovým prejavom. Vilikovský je v tomto pre mňa naozaj doslova svetovým unikátom.
"Skladať udalosti do príbehu, to je policajný prístup. Logika, časové zreťazenia, kauzálne spoje príčiny a následku sú donucovacie prostriedky, pomocou ktorých uvaľujeme väzbu na slobodné deje. Akých hrúbok prote gramatike zážitku sa pritom dopúšťame, už ani nehovorím."
Dovoľujem si povedať, že Vilikovský sa veľa chýb v narácii nedopúšťa. Dotreaz som si myslel, že je len majstrom akéhosi z kontextu vyňatého obrazu alebo krátkej poviedky, že je ako autor skôr zameraný na a schopný písať iba akési atmosférické "črty", tu ma však presvedčil, že si dokáže hravo poradiť aj s románovou formou, a ešte ako bravúrne. Množstvo paraliel a nevyslovených myšlienok, ktoré spájajú oba príbehy, sa mi hádam ani nepodarilo objaviť. Myšlienkovo nesmierne podnetný počin, dokonca by som povedal, že až príliš... svojím spôsobom som aj rád, že ho mám už za sebou, lebo je to nesmierne ťažké čítanie; a rovnako nezabudnuteľné."To je najťažšie: zmieriť sa s údelom obyčajného človeka, keď sme sami sebe takí výnimoční."
-
Ehm, neviem ani, čo o knihe napísať. Samozrejme, Vilikovského slovné majstrovstvo či až bravúra je prítomné, to je už asi uňho štandard. Avšak, kým prvá časť knihy má dynamiku a drajv nejakým smerom, príbeh je jasne usadený v povojnom (česko)slovenskom "komunizme" s udavačmi a tajnou službou, tak druhá časť knihy ma dezorientovala, občas nudila, ba až tak, že som sa prestal snažiť vnímať, ktoré z mnohých alternatívnych "ja" či prezývok hlavných postáv práve hovorí tie skvelé Vilikovského vety. No, nie je to Letmý sneh.
-
Jedna kniha zlozena z dvoch. Na pribeh o Zle by stacila aj prva polovica - par dni v zivote Jozefa K (see what he did there?), ktory je komunistami zo strachu o vlastnu rodinu donuteny donasat na kamaratov a postupne sa az prilis vzije do roly. Napatie graduje, pribeh sa konci, a potom prudke brzdenie a spomalenie, druha polovica knihy, typicke Vilikovskeho mudrovanie a hranie sa so slovami, z ktoreho len pomaly skladate pointu, ze ho pise syn antihrdinu z prvej polovice.
Narocnejsie citanie, trvalo mi pat dni, ale oplatilo sa. -
Brutálne nudné to bolo. Vôbec ma to nebavilo a čítala som to veľmi dlho. Keby aspoň postavy boli dobré, ale nie. Tie boli ešte otravnejšie ako v ostatných knihách a mali úchylky, s ktorými som sa jednoducho nedokázala vyrovnať.
Čudné myšlienkové pochody a ešte aj dlhočizné odseky (však aby už aj tak nudný text pôsobil ešte nudnejšie a zdĺhavejšie, prečo nie).
To keď mám takéto veci čítať, niekedy ma už aj chuť do čítania prejde.
Ja si asi neviem pomôcť. Takéto knihy nie sú vôbec môj štýl. Radšej by som donekonečna čítala o zalesnených dolinách a utekajúcich ovciach v naturizme. -
Ja mam strasne silny a nie uplne racionalny bias voci zijucim slovenskym prozaikom - akoby mi nevedeli ponuknut ani temu, ani jazyk, ktore by ma dokazali oslovit; vzdy, ked sa odhodlam a cosi od nich precitam, konci to trapnymi rozpakmi az nechutenstvom.
Napriek tomu, toto bol dobry napad - v principe som nadsena. Hoci sme mali tazsi start a Vilikovskemu sa dlho nedarilo hodit na mna udicku, nakoniec som skoncila uplne vtiahnuta, prekvapena, aj prirodzenostou jazyka, aj uveritelnostou postav, aj sarmom a rytmom oboch pribehov. -
*****